Prejsť na hlávný obsah

Eunice Wangari

Eunice Wangari žije v centrálnej Keni, v komunite Kivulini, na odľahlých poliach. Predtým žila v slume, kam sa obyvatelia dostali kvôli etnickým konfliktom a povolebnému násiliu. Vláda po rokoch postupne rodiny premiestňuje na vyprázdnené polia. Tak v roku 2009 presídlila aj komunitu, v ktorej žije Eunice.

Na poliach sa ich domovmi stali dočasné chatrče z drevených dosiek a plechu, ktoré sú pre mnohých dodnes jedinou strechou nad hlavou. „Nemali sme peniaze na nové domy a v prvom roku sme čelili strašnému hladu, lebo nebola úroda,“ spomína Eunice. „Boli sme závislí na daroch od dobrodincov. Keď žiadne neprišli, zaspávali sme hladní.“

V slume strávila Eunice 23 rokov. „Bolo to tam preplnené, hygiena a sanitácia boli veľmi zlé, všetko bolo špinavé,“ spomína na neľahké časy Eunice. V slume sa šírili nákazlivé ochorenia aj požiare. Niektorí obyvatelia zo zúfalstva prepadali návykovým látkam, čo viedlo ku kriminalite. 

Dnes má Eunice svoje pole a býva s vnukom Kennedym Muirurim. „Mám deväť detí, jeden syn mi už zomrel. Moja dcéra – Kennedyho mama – je slobodná matka,“ vysvetľuje Eunice. „Minulý rok chlapec skončil poslednú triedu, ale nemám preňho peniaze na remeselnícky kurz,“ povzdychne si.

Život na poliach je ťažký, najmä pre staršiu ženu. „Po vodu chodíme pešo k rieke, ktorá je vzdialená dva kilometre. Voda z nej ani nie je čistá,“ hovorí Eunice. Jej dni sa na seba podobajú a točia sa okolo prežitia. „Každé ráno vstanem, postarám sa o sliepky, pripravím raňajky a vezmem kozu na pašu. Potom idem na pole, ale dlho nevydržím pracovať. Moje zdravie už nie je dobré.“ 

Napriek vysokému veku a zdravotným ťažkostiam sa Eunice Wangari nevzdáva. Pre svoje deti a vnukov by si ale priala lepší život: „Modlím sa, aby nemuseli zažívať ťažkosti, ktorými som si prešla ja, keď som ich vychovávala. Prosím Boha, aby ich požehnal svetlou a prosperujúcou budúcnosťou.“

Eunice je jednou zo stoviek žien, ktoré Človek v ohrození dlhodobo podporuje, v spolupráci s miestnou organizáciou Necofa. Podobne, ako ďalším rodinám v núdzi, jej postupne darovali kozu, sliepky, sadenice a hlinenú piecku, ktorá šetrí palivo, umožní jej rýchlejšie variť a znižuje škodlivé výpary. 

 „Trávila som celé poobedia hľadaním konárov popri plotoch. Na kúrenie som používala aj suché zvyšky kukurice,“ vysvetľuje Eunice. „Teraz potrebujem menej paliva a môžem mať teplo aj v zime. Dokonca môžem variť dve jedlá naraz.“ 

Vďaka koze a sliepkam má tiež Eunice lepšiu výživu a nemusí si kupovať mlieko a vajcia. Sadeniciam, ktoré dostala, sa tiež darí a dúfa, že raz bude mať vďaka nim aj palivo na varenie a kúrenie. „Som vďačná všetkým darcom a mojej komunite, že nám pomohli obnoviť našu dôstojnosť,“ uzatvára Eunice.

Zatvoriť príbeh

Gitka Janovičová

Keď bola Gitka malá, jej mama ju pravidelne tlačila do štúdia. „Musíš mať školu, lebo mne do dokončenia chýbal mesiac a veľmi to ľutujem,” hovorievala jej. A tak Gitka išla na strednú školu a vyučila sa za predavačku, ktorú aj 12 rokov robila.

Keďže Gitkin partner pracoval vo Veľkej Británii, Gitka tam s ním na čas odišla. Potom ale prišlo prvé dieťa a ona sa kvôli pôrodu vždy vrátila na Slovensko. S tretím dieťaťom tu už zostala. Kým tu žila sama s deťmi, nebolo to vždy jednoduché, no manžel ich podporoval aj na diaľku.

Keď bola Gitka ešte na materskej, oslovili ju miestni terénni pracovníci s ponukou, či sa nechce prihlásiť na voľné miesto do komunitného centra. Rozhodla sa to vyskúšať a dnes je to už takmer 6 rokov, čo v ňom pomáha deťom aj dospelým z miestnej komunity.

„V niektorých osadách akoby zastal čas, najmä v tých najchudobnejších,” hovorí Gitka. V Petrovanoch sa ale niektoré veci postupne menia a podľa nej pomáha aj to, že ľudia cestujú za prácou do zahraničia. „Vidia, ako to funguje v iných krajinách a často to donesú naspäť domov,” hodnotí.

Aj Gitka si z Veľkej Británie priniesla nové skúsenosti a náhľad na ľudí. „Ľudia tam boli iní, milší a slušnejší. Keď som do niekoho nechtiac vrazila, tak sa ospravedlnil on mne. Na Slovensku by mi možno ešte aj vynadali,” smeje sa Gitka. Neskôr sa z Británie vrátil aj manžel, aby bol so svojou rodinou.

Gitku v živote motivovala mama, ktorá pre ňu chcela lepšiu budúcnosť, ale tiež jej kamarátka, s ktorou chodila na strednú školu a spoločne sa povzbudzovali v štúdiu a osamostatnení sa. Dnes je Gitka sama vzorom pre mnohé dievčatá a ženy z miestnej komunity.

„Práve ženy môžu ukázať deťom, mužom, ale aj rodičom, že sa dá žiť aj lepšie,” hovorí Gitka. Ich podpora má podľa nej obrovský význam.

Organizácia Človek v ohrození v Petrovanoch už roky pomáha prostredníctvom Komunitného centra, ktoré je otvorené pre deti aj dospelých. Práve v Komunitnom centre dnes pracuje aj Gitka, ktorá sa venuje predškolskej príprave tých najmenších, ale tiež ženským skupinám pre mladšie aj staršie ženy z miestnej komunity. 

Gitka má silný vplyv na mnohé dievčatá a ženy v komunite, a tým aj na niektorých chlapcov a mužov. Počúvajú ju viac, ako bielych pracovníkov komunitného centra, viac na ňu dajú. „Ženy vedia, že tu nájdu pomoc,” hovorí Gitka, ktorej miestne ženy dôverujú.

Zatvoriť príbeh

Reham Damas

Rehamin príbeh sa začal v roku 2013, keď ako sedemnásťročná utiekla s rodinou pred vojnou v Sýrii. „Keď si teraz spomínam na môj prvý rok v Libanone, sama som šokovaná z pocitov sklamania a strachu, ktoré vo mne zostali. Podarilo sa mi ich ale premeniť na odvahu, vďaka ktorej som sa k novým životným výzvam postavila so vztýčenou hlavou a vydala som sa na svoju cestu za vzdelaním a lepším životom,“ spomína Reham.

Na začiatku rýchlo zistila, že život sýrskej utečenky v Libanone je plný prekážok. Jej silná túžba po vzdelaní ju ale po rokoch štúdia doviedla k dvom bakalárskym titulom – v anglickej literatúre a v obchodnom manažmente. Nakoniec bol silnejší jej záujem o humanitárnu pomoc, čo ju doviedlo k dobrovoľníctvu v neziskovej organizácii SEED v Tripolise, ktorá pomáha chudobným sýrskym aj libanonským rodinám.

„Popri cenných školeniach o tom, ako pomáhať deťom, ktoré si v živote veľa vytrpeli, som v tíme SEED spoznala aj ľudí z rôznych kútov sveta. Vďaka tomu dnes môžem učiť a pomáhať deťom s ťažkými životnými osudmi. Často sú veľmi podobné tomu môjmu,“ hovorí mladá učiteľka.

Hoci život v Libanone nie je vôbec jednoduchý, práca s deťmi jej dáva veľký zmysel. „Deti sú tá ďalšia generácia a naša budúcnosť a z vlastnej skúsenosti viem, že správna dávka odvahy a motivácie dokáže formovať ich charakter a ovplyvniť ich úspešnosť v dospelosti. Mojim ďalším plánom je preto pokračovať v tejto práci a prepracovať sa raz na vyššiu pozíciu v neziskovej organizácii, ktorá sa venuje deťom z vojnových oblastí z celého sveta, a pomáhať tak ešte viac,“ uzatvára Reham.

Od roku 2011 prišlo do Libanonu zhruba 1,5 milióna sýrskych utečencov, ktorí utiekli pred vojnou. Pridali sa tak k desiatkam tisíc palestínskych utečencov, ktorí v krajine žijú už po tri generácie.

Rok 2020 bol pre obyvateľov Libanonu obzvlášť náročný. Krajinou už od začiatku roka lomcovala ekonomická kríza, nezamestnanosť rástla, občianske protesty sa zintenzívňovali. Na jar navyše vypukla po celom svete pandémia, ktorá situáciu len zhoršila, a v lete krajinou otriasla explózia v Bejrúte.

Všetky tieto okolnosti sa výrazne podpisujú pod psychický a fyzický stav detí, ktorým učiteľky ako Reham pomáhajú, aby vďaka vzdelaniu mohli v budúcnosti žiť dôstojnejší život. Človek v ohrození, spolu s organizáciou SEED, v Libanone aj vďaka nim pomáhal deťom a mladým ľuďom, aby sa mohli vzdelávať a zvýšili si šancu na zamestnanie.

Situácia žien a dievčat je v takýchto podmienkach vždy náročnejšia. Majú však v sebe, podobne ako Reham, obrovskú silu, ktorú s tou správnou podporou a motiváciou budú raz vedieť využiť na zmeny k lepšiemu.

Zatvoriť príbeh

Migrácia so ženskou tvárou má rôzne podoby

Migrácia môže byť vnútorná aj za hranice krajiny, môže smerovať za bezpečím, za prácou, za láskou aj za vzdelaním. Migrácia nie sú len mladí muži na ceste do Európy, ale aj staré mamy, ktoré sú vysídlené v dôsledku etnických konfliktov, dievčatá, ktorých rodiny utekajú pred vojnou, či matky, ktoré zostávajú doma s deťmi, kým manžel odchádza za prácou do zahraničia. 

Pri príležitosti Medzinárodného dňa žien vám prinášame príbehy troch žien, ktorých sa migrácia v živote rôznymi spôsobmi dotkla a priniesla so sebou ťažkosti, výzvy, ale aj nové skúsenosti či zlepšenia. Migráciu zažili, ale nie sú ňou definované, a každá sa k výzvam vo svojom živote stavia vlastným spôsobom. 

Každá z týchto žien chce lepšiu budúcnosť pre svoje deti a komunity. Jedna pomáha deťom utečencov, druhá sa stará o vnúča a tretia svojou prácou pomáha dievčatám a ženám z vylúčených rómskych komunít. Ženy držia spolu a my chceme držať s nimi.

Migrácia, fenomén s mužskou tvárou 

Migrácia bola na Slovensku až do roku 2015 témou, ktorá bola na okraji spoločenského záujmu. To sa však zmenilo a posledné roky je téma migrácie konštantou verejnej debaty. Zväčša veľmi emotívnej, obalenej v strachu a nenávisti, ktorá skresľuje skutočnú výzvu migrácie vo všetkých jej podobách.  

Prečítajte si viac o tom, ako vyzerá migrácia z pohľadu žien, prečo sú ženy v komunitách nositeľkami zmeny či aké sú odpovede na najčastejšie otázky o migrácii. 

Za posledných sto rokov z nášho územia odišlo 1 000 000 ľudí

V roku 2020 na Slovensku žilo 150 012 cudzincov a cudziniek
s povolením na pobyt

48,4% cudzincov a cudziniek na Slovensku pochádza z našich susedných krajín

Od vzniku Slovenskej republiky požiadalo o azyl 29 325 ľudí

Azyl dostalo 874 z nich, čo predstavuje 1,47%

Po páde režimu sa za novými možnosťami vydalo zhruba 300 000 ľudí

Partneri

Tento projekt je financovaný
Európskou úniou